Turistika v severnom Rumunsku 1/2

Autor: Ján Serbák | 22.9.2018 o 2:08 | (upravené 22.9.2018 o 14:30) Karma článku: 4,74 | Prečítané:  1693x

Pred týždňom som sa zúčastnil autobusového turistického zájazdu do Východných Karpát v Rumunsku. Okrem dvoch celodenných výstupov na dvojtisícovky Gargalau a Pietrosul Rodnei sme cestou videli veľa zaujímavého.

Turistického zájazdu, organizovaného predsedom Regionálnej rady KST v Michalovciach Ivanom Ballom, sa zúčastnili turisti od Sniny po Marianské Lázne. Väčšina z nás sa dobre pozná, boli sme v podobnej zostave v septembri 2016 a 2017 v ukrajinských Poloninách. Septembrový termín dodržiavame najmä kvôli stabilnému počasiu, ale aj kvôli čučoriedkam a brusniciam. Stretli sme sa ako obvykle, na michalovskej železničnej stanici o 7:30 hod. Vtedy prichádza nočný rýchlik Zemplín z Bratislavy a s ním naši kamaráti turisti zo stredného a západného Slovenska, aj Karel od Marianskych Lázni. Cez Maďarsko sme išli zo Sátoraljaujhely cez Nyíregiházu do rumunského Satu Mare. Tam sme si zamenili zopár eur a pokračovali sme v ceste do obce Sapanta. Tu sme si pozreli známy "veselý cintorín" so zaujímavými náhrobkami. Je tam vyše tisíc pravoslávnych vyrezávaných drevených krížov s jednoduchými kresbami a farbistými epitafmi.

Iniciátor vzniku cintorína, miestny rezbár Stan Ioan Patras, zhotovil od roku 1935 do svojej smrti v roku 1977 okolo 700 krížov. Pod obrázkom, znázorňujúcim zosnulého, sa nachádza príbeh z jeho života. Text je väčšinou ironický, takže môže pôsobiť posmešne. Do roku 1977 všetky texty písal výlučne rezbár Patras, ktorý osobne poznal všetkých obyvateľov. V tejto malej obci sa udrží málo tajomstiev a tak sa nedostatky živých po smrti premenili na epitafy. Texty sú väčšinou vo veršoch a v miestnom nárečí. Pre ilustráciu uvádzam preklad jedného z týchto textov: 

Pod týmto ťažkým krížom
leží moja nebohá svokra
keby žila ešte tri dni
ja by som tu ležal a ona by toto čítala.
Ty, kto tadiaľto kráčaš
nesnaž sa ju prosím zobudiť
pretože ak sa vráti späť domov
bude ma ešte viac zlostiť.
Ale ja radšej budem poslušný
aby sa nevrátila z hrobu.
Len tam pekne zostaň, moja drahá svokra! 

Väčšina textov je písana v prvej osobe v mene zosnulého a niektoré texty majú morálny podtón. Epitaf vodiča kamiónu varuje pred uštvaním sa prácou. „Drel som sa, aby som zbohatol a všetkých predstihol. Prial by som si, aby sa ľudia zastavili a prečítali si na mojom kríži, čo sa stalo: môj kamión sa prevrátil a rozmliaždil ma. Zomrel som v Barcelone v 42 rokoch.“

Na cintoríne sa stále pochováva a tak sme boli náhodnými svedkami pohrebu 61-ročného Michaila. Pravoslávny pohrebný obrad bol prekvapujúco krátky a bol sprevádzaný hlasnými nárekmi. Pre nás neobvyklým prvkom bolo cúvanie pozostalej s vystretými rukami pred rakvou pri ceste pred vchod do chrámu. Obrad bol pred dverami chrámu, ktorého interiér je v rekonštrukcii, potom sa účastníci pohrebu presunuli s rakvou k hrobu v prednej časti cintorína.

Zastavili sme sa aj pri drevenom kostolíku v dedine Ieud, zaradenom do Zoznamu svetového dedičstva pod záštitou UNESCO. 

Kostol má zaujímavú štíhlu, vysokú strechu a vežu, pokryté zvláštnym šindľom. 

Ubytovali sme sa v horskom mestečku Borsa v Marmarošskej župe. Raňajky sme si objednali na 6:30 miestneho času, aby nás predpovedaný sobotňajší odpoludňajší dážď nechytil pri výstupe na kopec. Zmenili sme aj turistický program, túru na najvyšší kopec sme si ponechali na nedeľu. Po raňajkách nás autobus vyviezol do sedla Príslop, oddeľujúceho pohoria Marmaroš a Rodna. V sedle sme sa prvýkrát spoločne odfotili pri obelisku a po krátkej prehliadke monastiera Príslop vydali na hrebeňovú túru pohorím Rodna.

Prvá skupina našich najrýchlejších turistov došla na plochý a trávnatý vrchol Gargalau (2158 m n.m.). Tento pes s nami absolvoval celý výstup, zrejme je zvyknutý, že turisti na vrchole niečo skonzumujú a ujde sa aj jemu. Túlavých psov je v Rumunsku požehnane, našťastie sme nenarazili na žiadneho agresívneho. 

Skupinka najrýchlejších si robí vrcholovku, postupne prichádzajú aj ďalšie skupinky. 

Po krátkom oddychu sme začali zostupovať. Stále bolo zatiahnuté, ale zatiaľ nepršalo. Vyhliadku z vrcholu do diaľav sme si veľmi neužili. Na križovatke sme odbočili ku kaskadovému vodopádu. 

Kaskadový vodopád (Cascada Cailor) je vysoký 80 m a je to najvyšší vodopád v Rumunsku.

Predpovedaná búrka sa ohlásila hrmením, tak sme sa dali na zostup popri potoku do Borsy. O chvíľu sme vytiahli pláštenky a v nich sme došli až k hotelu. Čakala nás dobrá večera a oddych pred náročným nedeľným výstupom na najvyšší vrch pohoria Pietrosul Rodnei (2303 m n.m.). O ňom sa dočítate v pokračovaní tohto článku. 

Foto: Ján Trembáč, Ján Serbák a Matej Hudák

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nezabudli sme a nesmieme zabudnúť

Dnes si pripomíname, prečo je dôležité, aby sa z našej pamäti nestratili príbehy z čias vojny.

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

A kto tu chce vojnu s Ruskom? (píše Michal Havran)

Nemusíme pripomínať, že nočný vlk a zajac je pôvodom kriminálny gang.


Už ste čítali?