Štyri dni v Rakúsku

Autor: Ján Serbák | 30.6.2017 o 8:03 | (upravené 30.6.2017 o 19:33) Karma článku: 6,88 | Prečítané:  674x

Žijem na opačnom konci Slovenska, ako moji súrodenci. Od roku 2007 dodržiavame tradíciu letných súrodeneckých výletov bratovým autom. Spoločným znakom výletov je improvizácia, vopred si dohodneme len dátum odchodu a smer výjazdu. 

Doba výletu je tiež len orientačná, v rozmedzí 4 - 7 dní. Všetko záleží od počasia a mnohých ďalších faktorov. Napríklad náš prvý výlet v júli 2007 smeroval do rakúskeho údolia rieky Saalach, kde sme aj prenocovali. Pre dáždivé počasie sme na druhý deň odišli do Álp, druhý nocľah sme si večer našli v nádhernej korutánskej dedinke Heiligenblut. Tretí deň sme odišli k moru do talianskeho Terstu a slovinského Kopperu, nocovali sme v nádhernom slovinskom mestečku Bled, pri rovnomennom jazere v Julských Alpách. Tento prvý výlet bol časovo najkratší, iba štvordenný. V nasledujúcich rokoch sme absolvovali súrodenecké výlety do pribaltských republík, Talianska, Rumunska a viackrát po Česku, Maďarsku a Slovensku. 

Tohto roku sme mali dohodnutý podobný smer výjazdu, ako pred desiatimi rokmi - hore Dunajom. Štartovali sme z Trnavy minulý týždeň v pondelok až o 13:45, po mojom príchode vlakom zo slovenského "ďalekého východu". Sestra s nami tohto roku nešla, k našej bratskej trojici pribudol kamarát Laco, ktorého výborná nemčina a vyjednávacie schopnosti nám uľahčili zabezpečovanie nocľahov na poslednú chvíľu. Zastavili sme sa na rakúskej hranici pre kúpu diaľničnej známky a potom až v stotisícovom okresnom meste Gmunden v dopravnej zápche. Cestou po diaľnici na západ nás totiž Laco presvedčil, že najlepšie bude nájsť si lacný nocľah na viac dní uprostred Rakúska, v nádhernej jazernej oblasti Salzkammergut a odtiaľ podnikať hviezdicové výlety. Myšlienka to bola výborná, všeobecne akceptovaná, len sme nepočítali s tým, že je to husto navštevovaná a drahá rekreačná oblasť. Gmunden je nádherné mesto pri ešte krajšom jazere, nad ktorým sa vypína obrovská biela vápencová skala. Veľká škoda, že nemám z tejto nádhery žiadne fotky, pretože foťák som mal ešte zbalený vo vaku v kufri auta. Keď sme sa vymotali zo zápchy v meste, začali sme si hľadať nocľah na vidieku, najlepšie na nejakej samote s pekným okolím. Okolie bolo pekné všade, len to ubytovanie sa nám na rozdiel od  minulých rokov dlho nedarilo nájsť. Po takmer dvoch hodinách sme natrafili na majiteľa penziónu, ktorý mal tiež všetko obsadené, ale veľmi ochotne zavolal niekoľkým známym a voľné miesto nám našiel na okraji obce Grünau v parádnom veľkom penzióne. Lacovi sa podarilo zjednať cenu za nocľah na osobu z pôvodných 40 eur na 34, ale aj tak sa mu to zdalo priveľa. Keďže sa už stmievalo, majiteľ penziónu nás poslal do neďalekého penziónu nižšieho štandardu k "babke". Privítala nás skutočná 81-ročná babka, ktorá si zrejme privyrába ubytovaním len príležitostne. Ubytovala nás na 2 noci po 25 eur s raňajkami s tým, že jej potrvá hodinu, kým nám pripraví izby. Vyžiadala si zálohu, aby sme jej neušli a my sme sa vybrali na večeru. V susednom veľkom penzióne pre nás večeru nemali, navečerali sme sa v reštaurácii v susednej dedine. Ubytovanie u babky bolo v najlepšom poriadku, zo štandardných vecí chýbal iba televízor, ktorý by sme aj tak nevyužili. Na nasledujúcom obrázku je babkin penzión.

Po raňajkách sme vyrazili do Salzburgu. Mesto aj hrad sú prekrásne, nafotil som tam vyše 200 záberov. Napíšem o Salzburgu samostatný článok, zatiaľ prikladám len zopár obrázkov.

Popoludní sme sa premiestnili juhovýchodne do Hallstattu. Prechádzali sme popri viacerých jazerách oblasti Salzkammergut (Soľná komora), ktorá je zapísaná spolu s Hallstattom a horským masívom Dachstein do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Jazerá, ktorých je v oblasti vyše 70, sú lemované vápencovými hrebeňmi. 

Hallstatt je dedina s 900 obyvateľmi, s úzkym pásom historických domčekov, nalepených na strmom svahu nad jazerom Hallstatter See. Natoľko ma nadchol, že som tam nafotil ešte viac záberov, ako v Salzburgu. Okrem najstaršej soľnej bane na svete sa táto dedina preslávila tak významnými vykopávkami zo staršej doby kamennej, že podľa nej pomenovali archeológovia halštatskú kultúru. V Hallstatte je aj známa kostnica s pomaľovanými lebkami. O tejto perle Rakúska, Hallstatte, napíšem taktiež samostatný článok.

Po druhom nocľahu "u babky" v Grünau sme sa najprv vyviezli údolím riečky Alm až k jazeru Almsee, kde cesta končí. 

Vrátili sme sa späť do obce Grünau, o ktorej som sa dočítal, že jej chotár má väčšiu rozlohu ako Lichtenštajnsko. Tento deň sme sa rozhodli splniť dve želania Lacovi, takže sme najprv išli do Českého Krumlova, kde Laco nikdy nebol. Potom severom Rakúska, popri českých hraniciach na východ, až do vinárskej oblasti Kamp, kde sme chceli prenocovať. Opäť bol problém pozháňať nocľah, pretože vo vinárskej oblasti sa chystal nejaký festival. Napokon sa Lacovi podarilo vybaviť nocľah na jednú noc za 26 eur, opäť vďaka ochotnému majiteľovi penziónu, ktorý mal všetko obsadené, ale ochotne obvolával asi štvťhodinu všetkých známych a napokon nás nezištne svojim autom niekoľko kilometrov sprevádzal. Na Slovensku som sa s takouto ústretovosťou ešte nestretol. Okrem ochoty pomôcť musím Rakúšanov pochváliť za perfektné cesty aj do tých najodľahlejších kútov krajiny a za u nás priam nepredstaviteľný poriadok. Za štyri dni som som nevidel pohodený jediný papierik, ani plastovú fľašu! 

Večer sme si posedeli pri dobrom sudovom víne a ráno sme vyrazili k Dunaju. Cestou sme sa zastavili pri niekoľkých hradoch a iných pamätihodnostiach..

Dlhšiu prestávku sme si urobili až v Melku, kde sme si boli pozrieť známy kláštor.

Štvrtý nocľah sme si po zlých skúsenostiach zabezpečili vopred cez internet, v mestečku Tulln v najlacnejšom hoteli za 27 eur. Po ubytovaní sme išli k Dunaju, kde je povyše mosta malý amfiteáter s hľadiskom na brehu a pódiom na vode.

Na nábreží sme sa zastavili v múzeu maliara Egona Schiele a cez vodný park sme išli až do prvej ekologickej výstavy záhrad v Európe, otvorenej od jari do jesene, kde je ukážka vyše 60 druhov záhrad.

Do záhrad v Tullne sme prišli neskoro, o 17. hodine. Záhrady sú veľmi rozsiahle a nám do záverečnej zostávala na prehliadku iba hodina. Keď som uprostred záhrad zbadal vysokú konštrukciu rozhľadne, neodolal som a zakričal som bratom, že idem hore. Konštrukcia je oficiálne chodníkom v stromoch, nestúpa prudko hore, ale je to spleť chodníkov a schodov. Keď som bol v polovičke výstupu, počul som hlásiť v rozhlase nejaký oznam. Aj keď som oznamu nerozumel, bolo mi jasné, že oznamujú záverečnú a vyzývajú návštevníkov na opustenie areálu. Zrýchlil som krok, bral som to hore po 2 schody, urobil som z rozhľadne zopár záberov a zbehol dole. Cestou k vstupnej bráne som v areáli nevidel živej duše, našťastie ma ešte nevymkli. Bratov, ani nikoho iného okrem jednej zamestnankyne vo vstupnej budove nebolo. Neveril som, žeby bratia odišli bezo mňa, tak som ešte chvíľu čakal. Mobil som nemal, po piatich minútach som sa lámanou nemčinou za pomoci rúk spýtal zamestnankyne, či už moji kolegovia odišli preč. Jednoznačne mi odpovedala, že odišli a tak som sa rozčarovaný dal na pochod na opačný koniec mesta k hotelu. Našťastie som hotel našiel, ale bratia tam ešte neboli. Prišli asi o hodinu neskôr, riadne na mňa naštvaní, ale napokon sme sa udobrili pri 15-ročnej slivovici. Po raňajkách v piatok sme si to namierili po diaľnici priamo do Bratislavy, aby som ešte stihol dopoludňajší rýchlik a prepravil sa do večera domov, čo sa mi aj podarilo.     

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Tkáč z Matice sa pustil do Maďariča aj Hrnka, zachytila to tajná nahrávka

Matica slovenská pod vedením Mariána Tkáča je známa skôr kauzami a družbou s extrémistami ako rozvojom kultúry

EKONOMIKA

Živnostníci si budú musieť aktivovať ďalšiu e-schránku. Na dane

Schránka na slovensko.sk nestačí.

KOMENTÁRE

Chceli sme to digitálne, ale dopadlo to ako vždy

Čo bude 300-tisíc ľudí robiť pol jesene? Stáť v rade na digitalizáciu.


Už ste čítali?