Vihorlatské vrchy sú najvýchodnejším z celkovo trinástich sopečných pohorí na Slovensku. Centrálna časť pohoria sa tiahne východo-západne a rozdeľuje región Zemplín na severný a južný a zhruba tvorí hranicu medzi prešovským a košickým krajom. Pod južnými svahmi Vihorlatských vrchov začína Východoslovenská nížina, tiahnuca sa až po maďarské hranice. Za dobrej viditeľnosti je z vrchu Vihorlat (1076 m n.m.) dovidieť až do Maďarska, na ukrajinské a poľské Poloniny a západne po Slanské vrchy a za veľmi dobrej viditeľnosti v zime je vidieť aj Vysoké Tatry. Vrchol Vihorlatu patrí do územia Vihorlatský prales, zapísaného v roku 2007 do Svetového prírodného dedičstva UNESCO v kategórii Karpatské bukové pralesy. Vrch Vihorlat je aj v centre Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, vyhlásenej v roku 1973 na ploche 17 tisíc hektárov a vrcholové partie Vihorlatu patria od roku 1986 do Národnej prírodnej rezevácie Vihorlat, zaberajúcej plochu 50 hektárov.
Z popísaných dôvodov (pekná príroda a výhľad do okolia) vrch Vihorlat oddávna priťahuje turistov. V časoch mojej mladosti sme z južnej strany pohoria vystupovali na Vihorlat po značkovanom turistickom chodníku z obce Jovsa. Pretože vrch Vihorlat sa okrem chránených území (CHKO a NPR) nachádza aj na území vojenského obvodu Valaškovce, turistický chodník z Jovsy na Vihorlat bol zrušený. Od 1.7.2012 bol zásluhou vtedajšieho ministra obrany Ľubomíra Galka prijatý zákon o sprístupnení vojenských lesov. Zlegalizovať výstupy na Vihorlat sa však odvtedy nepodarilo, osadiť turistické značky do Národnej prírodnej rezervácie s 5. stupňom ochrany nechcú povoliť turistom ochranári. Oficiálne turistické chodníky vedú teraz z Poruby pod Vihorlatom, z Remetských Hámrov a z Morského oka len do sedla Poľana, z Poľany turisti vystupujú na Vihorlat po polhodinovom neznačkovanom chodníku. Taktiež čoraz častejšie využívaný hrebeňový chodník na Vihorlat zo západu od Pirnagovho vrchu je vyznačený iba neoficiálnymi červeno-bielymi značkami (okrem NPR Vihorlat prechádza aj NPR Kyjov).
Napriek neexistencii oficiálneho turistického chodníka je Vihorlat obľúbeným a často navštevovaným kopcom. Dnes som ušiel pred tropickými horúčavami do vihorlatských lesov. Zúčastnil som sa spolu so 400 milovníkmi prírody 18. ročníka výstupu na Vihorlat, organizovaného občianskym združením Návraty Michalovce a Okresnou radou SNS Sobrance. Väčšina účastníkov prišla na miesto stretnutia, lokalitu Stará koniareň, autami po lesnej ceste z Poruby pod Vihorlatom. Cesta bola sprístupnená pre túto príležitosť ohláseným majiteľom áut Urbárskou spoločnosťou Poruba pod Vihorlatom. Peši trvá cesta z Poruby pod Vihorlatom na Vihorlat 4 hodiny, zo Starej koniarne je to len poldruha hodiny. Ja som sa ako správny turista vydal na cestu peši, zastavil mi však majiteľ jedného z áut a ponúkol mi zvezenie. Vzhľadom na počasie som ponuku neodmietol.
Zemiaky na guláš sa už čistili, v kotli už bola nakrájaná cibuľa. Nebolo ešte ani 9 hodín, vďaka zrýchlenému presunu som hodinu ušetril. Aj keď sa spoločný výstup začínal až o 10. hodine, po zaprezentovaní som sa spolu s ďalšími nedočkavcami vydal na cestu.
V tomto extrémne horúcom a suchom lete už aj studnička pod Poľanou uschla.
Po cca 20-minútovom strmom výstupe lesným chodníkom z Poľany vstupujeme na rozľahlý vrchol slnkom zaliateho Vihorlatu.
Robustný betónový pilier s malým kovovým krížom je osadený na západnej vyvýšenine cca 400 metrov dlhého vrcholového hrebeňa.
Napriek absolútnej bezoblačnosti viditeľnosť dnes vďaka silnému oparu z horúčavy nebola dobrá. Sotva sa dalo dovidieť na neďalekú Zemplínsku šíravu.
Pri zostupe po prejdení vrcholového chodníka som ešte zašiel na východnú vyvýšeninu, ktorá je takmer rovnako vysoká, ako západná s pilierom, len je viac zarastená stromami a kríkmi .
Hore je pohľad z východného vrcholu Vihorlatu na západný, dole pohľad na Zemplínsku šíravu.
Guláš sa ušiel všetkým 400 účastníkom výstupu na Vihorlat.
