Prvým autobusom o 7:10 hod. som sa vyviezol zo Zuberca na Zverovku. Vystúpil som až na konečnej, nech vidím, ako to na Zverovke vyzerá, veď ktovie, či sa sem ešte niekedy dostanem.
Zo Zverovky som po asfaltke zostúpil na rázcestie s Roháčskou dolinou. Kúsok nad parkoviskom, na dolnom konci Roháčskej doliny, je pekná reštaurácia Šindľovec. (Tu som sa zastavil po osemhodinovej túre na kotlíkový guláš a pivo.)
Široká asfaltka ide Roháčskou dolinou až po bývalú Tatliakovu chatu, ja som z nej odbočil po necelej hodine na rázcestí Adamcuľa. Pokračoval som po modrej značke hore Spálenou dolinou k Roháčskemu vodopádu. Tu sú už, ako ich bloger Janko Urda nazval, "neoficiálne Roháčske vodopády".
K Roháčskemu vodopádu je krátka odbočka z modrého chodníka cez lavičku.
Pokračoval som v strmom výstupe k Roháčskym plesám. Predbiehal som štyroch Poliakov, ktorí vliekli hore strmým skalnatým chodíkom okrem ťažkých batohov aj horské bicykle. Nad rázcestím so Zelenou dolinou som už vystúpil do oblakov.
Pri rázcesí Pod troma kopami sa na chvíľu vyjasnilo, oblaky stúpli trochu vyššie.
Pod horným Roháčskym plesom som sa pohyboval už definitívne v oblakoch, videteľnosť neprevyšovala 50 metrov. Fotil som len vo chvíľach, keď sa trochu rozjasnilo.
Bolo chladno a sychravo, pofukával nepríjemný studený vietor. Obliekol som si suché tričko a naňho som navrstvil všetko oblečenie, ktoré som mal pri sebe. Zasýtil som sa a chvíľu ešte čakal, či sa nevyjasní.
Zostúpil som pomaly popri dvoch ďalších plesách, pod oblaky som sa však dostal až na dolnom Roháčskom plese.
Hmla sa presúvala, chvíľkami sa viditeľnosť zlepšovala.
Pri dolnom Roháčskom plese sa dokonca objavilo aj slniečko, takže som si polhodinku pohovel na lavičke a sledoval deti, krmiace kačice.
Zostúpil som k rázcestiu Roháčskej a Smutnej doliny, kde odpočívala početná skupina Nemcov so sprievodcom.
Roháčske štíty boli síce stále v oblakoch, ja som však bol optimista. Ako som pomaličky vystupoval na hrebeň Roháčov do Smutného sedla, oblaky predomnou stúpali tiež. Pri chodníku boli pekné kvetinky.
Niekoľko sto metrov pod sedlom sa mi konečne ukázali Ostrý Roháč a Plačlivé v plnej kráse.
Tu je už Smutné sedlo ...
... a pekný výhľad na južnú, liptovskú stranu Roháčov. V popredí je Žiarske sedlo, za ním Žiarska dolina so Žiarskou chatou.
A toto je priblížený záber Žiarskej doliny, uprostred obrázku vidieť Žiarskú chatu.
Nádherný výhľad na hrebeň Roháčov, najmä na špicaté Ostrý Roháč a Plačlivé. Z tohto pohľadu sa to zdá blízko, ale na Plačlivé treba zo sedla šľapať po hrebeni poldruha hodiny a na Ostrý Roháč ešte ďalšiu hodinu.
Ešte pohľad na opačnú stranu, hrebeň Roháčov s Troma kopami.
Rozhodoval som sa, či sa vrátiť späť, alebo ešte pokračovať po hrebeni. Definitívne sa mi vybili už aj náhradné baterky vo foťáku, čo urýchlilo moje rozhodovanie. Vrátil som sa Smutou dolinou a následne Roháčskou na Zverovku. Zastavil som sa ešte pri studničke nad bývalou Tatliakovou chatou, kde je na náučnom paneli o vode ako motto text pesničky "Pod Roháčom žijem, dobrú vodu pijem ...". Zavolal som manželke, že som živý a zdravý, čaká ma už len vyše hodinový zostup asfaltkou na Zverovku k autobusu. Poslednú zastávku som si urobil pri tomto nápise, baterky vo foťáku sa pozviechali a ešte urobili jeden záber.
Trasa, ktorú som prešiel, je rozpísaná na 8 hodín, s prestávkami to toľko trvalo aj mne. Som spokojný, prešiel som najfrekventovanejším chodníkom cez Roháčsky vodopád a plesá, vystúpil som na hrebeň Roháčov a videl zblízka jeho najkrajšie štíty. Rád by som sa ešte do Roháčov vrátil, je tu veľa krásnych turistických chodníkov a zákutí, ktoré som nevidel.