Cesta z Bratislavy do Popradu nám ubehla neuveriteľne rýchlo. Dozvedel som sa takmer všetko o životných osudoch mladého futbalistu, jeho ťažkých začiatkoch na Korzike najmä kvôli jazykovej bariére, o živote na tomto krásnom francúzskom ostrove. Ja som ich na oplátku oboznámil s reáliami súčasného Slovenska, ponúkol som ich občerstvením zo svojich zásob, postrážil som im batožinu, kým sa boli zasýtiť v jedálenskom vozni. Pred vystúpením z vlaku sme sa rozlúčili ako starí známi, dokonca mi vnútili fľašu výborného francúzskeho vína, nech si na nich spomeniem, keď ho budem doma popíjať.
Včera napoludnie som si prisadol v Bratislave do rýchlika Liptov k šikmookému pánovi, ktorý sedel v kupé sám. Tipoval som ho na Japonca, vyzeral tak na 45 rokov, ale keďže viem, že ázijci vyzerajú na menej ako v skutočnosti majú, tipoval som mu 50 rokov. Keďže mal malú batožinu, spýtal som sa ho po slovensky „Žijete tu na Slovensku?" Odpovedal mi trhane „Ne-ro-zu-mim ci-je-te-tu". V zápäti sa ma spýtal „Du ju spik ingliš?" Musel som ísť s farbou von „Nov". „Gavaríte pa rusky?" spýtal sa ma o chvíľu. Na sekundu som zaváhal, pred 44 rokmi som predsa maturoval z ruštiny, no posledných 20 rokov som ju takmer nepočul. „Gavariu nemnoško" odpovedal som pravdivo. „Ne-ro-zu-mim ne-no-cko" odpovedal môj šikmooký spolucestujúci. Narýchlo som si nevedel spomenúť na adekvátny výraz v ruštine, no môj spolucestujúci mi hodil záchranné lano „Ja- tro-chu-u-cit-ce-cky". To mi odľahlo, napokon sa dohovoríme v češtine. Ako som však za chvíľu zistil, jeho čeština bola na úrovni mojej angličtiny (rozumiem tak každému štvrtému slovu). Tu sa však môj spolubesedník ťukol po čele a začal sa prehrabovať v batožine. Po chvíľke vytiahol malý česko - anglický slovník. Každé druhé potrebné slovo sme v ňom síce nenašli, no aj tak nám v konverzácii výdatne pomohol. Dozvedel som sa, že cestuje do Žiliny, kde si na univerzite robí doktorantské štúdium. Trochu som tým bol zaskočený, tak som sa ho spýtal na jeho vek. „Cec-nat-tri" odpovedal mi. Potom vytiahol cestovný pas a ukázal mi rok narodenia 1946. „Fíha, tak to sme rovesníci!" zhíkol som a ukázal som občianský preukaz s rovnakým rokom narodenia. Japonec si nasadil okuliare, rovnako ako ja pri kontrole jeho totožnosti a po zhliadnutí môjho dátumu narodenia mi so širokým úsmevom potriasol pravicou.
Zaujatý do medzinárodnej konverzácie som si ani nevšimol, že sme už niekde pred Trenčínom a v kupé nie sme sami. Okrem iných spolucestujúcich pri nás sedela aj sympatická staršia teta z Oravy, ktorá začala konzumovať pekné veľké slivky. „Co-to-je", spýtal sa Japonec a ukázal na slivky v babkiných rukách. „Švestky", prehlásil som, no keďže Japonec nerozumel, začal som hľadať v slovníku. Švestky som tam nenašiel, ale slivky áno (beťári Češi majú nielen slivovici, ale aj slivky). Teta medzitým zobrala do rúk jednu veľkú slivku a dala ju ochutnať Japoncovi. Bol som zvedavý, či do nej zahryzne, o Japoncoch mám totiž predstavu, že sú príliš hákliví na hygienu. Môj Japonec ma prekvapil, bez zaváhania slivku zjedol a uznanlivo pokýval hlavou. Vtedy som si spomenul, že na dne svojej tašky mám z domu dve pekné veľké hrušky. Ponúkol som ho, odložil si ich do tašky, poďakoval a v zápätí mi ponúkol japonské pivo. Bolo v maličkej ani nie dvojdecovej plechovke, od Bratislavy som ho nevidel nič piť, ani z batožiny mu netrčala žiadna fľaša, tak som zdvorilo odmietol. Pivo odložil a vytiahol niečo vo vzduchotesnom obale, obal roztrhol a vybral z neho dva balíčky veľkosti našej „horalky" a dal ich mne a majiteľke sliviek. Bolo to niečo ako nejaký japonský koláčik, trošilinka sladké, ale hlavne okorenené nejakým nám neznámym korením.
Po týchto koštovkách sme pokračovali v krkolomnej konverzácii, z ktorej som sa dozvedel, že tri mesiaci študoval češtinu v Českej Lípe a posledné tri týždne si robí ten doktorát v Žiline. Dal mi svoju vizitku a pýtal si moju mailovú adresu, tak som mu ju napísal na papier. V zápätí podal papier s ceruzkou babičke, aby napísala aj ona svoju adresu. Babka roztraseným písmom napísala svoju dlhú poštovú adresu a keďže ju náš japonský kamarát nevedel rozlúštiť, tak som mu ju prepísal paličkovým písmom.
V Trenčíne k nám nastúpil mladý vzdelaný pán, ktorý perfektne ovládal angličtinu a chvíľu nám tlmočil niektoré nejasnosti. Potom unavený Susumu Akiba, výskumný pracovník z yokohamskej City University zaspal, zobudil som ho pri vchádzaní vlaku do žilinskej stanice. Narýchlo sme sa rozlúčili a ja som cestou domov k ukrajinským hraniciam začal rozmýšľať, že mám námet na ďalší článok do blogu sme.