Tento výhľad zo Sľubice na Tatry sa naskytol mojim kolegom, michalovským turistom, pred Silvestrom. Pre nízku oblačnosť síce nevideli Spišský hrad v popredí, ale mali pekný výhľad na vzdialené hory.
Po takýchto výhľadoch zo Sľubice túži každý milovník prírody, málokto sa však v ten správny čas na Sľubici ocitne. S kolegami turistami z Prvého michalovského KST sme sa aj s vidinou takýchto výhľadov rozhodli zúčastniť jubilejného 40. ročníka zimného výstupu na Sľubicu, organizovanú Klubom slovenských turistov Bradlo Richnava.
40. ročníka zimného výstupu na Sľubicu sa zúčastnilo rekordných cca 400 milovníkov prírody, z toho oficiálne zaregistrovaných vyše 360. Organizácia podujatia bola perfektne zvládnutá. Účastníci mali za registračný poplatok 3 eura zabezpečenú prepravu autobusmi na štart túry do sedla Branisko, známeho pod názvom Chvalabohu, dvakrát občerstvenie, účastnícky list, odznak a magnetku podujatia.
Pohorie Branisko sa tiahne v severojužnom smere od Levočských vrchov po rieku Hornád. Sedlo Chvalabohu rozdeľuje pohorie na severnú a južnú časť. Našou trasou bol prechod hrebeňom južnej časti z Chvalabohu cez Rajtopíky a dominantnú Sľubicu až do usporiadateľskej dediny Richnava (medzi Krompachmi a Margecanmi). Vzhľadom na predpoveď počasia, ktorá na piatok predpovedala bohatú snehovú nádielku, sme boli prekvapení minimom snehove pokrývky (v Michalovciach bolo včera viac snehu ako tu). Keďže sme na Chvalabohu prišli posledným autobusom, boli sme vo štvrtej stovke účastníkov túry. Pri predpokladanom množstve čerstvého snehu by to bola výhoda (prešľapaný chodník), za danej situácie sme sa ocitli v nevýhode. Tri stovky turistov, ktorí išli pred nami, zmenili náročný členitý chodník po hrebeni Braniska na niektorých strmých úsekoch na bobovú dráhu. Pádov na nespočetných kĺzačkach bolo viac ako dosť, chválabohu ani jeden neskončil zranením.
Prešli sme ponad známy tunel Branisko, popri telekomunikačnej veži na kopci Rudnik (1024 m n.m.) na vrch Rajtopíky (1036 m n.m.) s najvyššším stupňom ochrany, peknými skalnými útvarmi, výhľadmi a skalným oknom priamo na chodníku.
Na hornom obrázku je pohľad na Sľubicu z Rajtopíkov.
A sme na Sľubici v nadmorskej výške 1129 metrov. Pre mraky síce Tatry nevidieť, aj Spišský hrad uprostred obrázka nie je nasvietený, ale aj tak sú výhľady na okolitú prírodu pekné.
Hlavný usporiadateľ podujatia aj s Krakonošom na nás oneskorencov na Sľubici počkali, aj sa s nami odfotili.
Ešte zápis do vrcholovej knihy a pokračujeme v dlhej púti do sedla Predky po extrémne klesajúcom zľadovatelom chodníku. Keďže som sa aj ja pri stúpaní na Sľubicu na najstrmejšom svahu šmykol a zviezol späť asi 10 metrov, prijímam ponuku od kamaráta a požičiavam si jednu palicu a foťák putuje do bezpečia vaku.
V sedle nás čakajú usporiadatelia s pohostením, na posilnenie pred ešte dlhým pochodom do Richnavy nám ponúkajú chlieb s bravčovou masťou a cibuľou.
V sedle Predky je podobne ako pri chate pod Rysmi autobusová zastávka. Dole je už pohľad na obec Richnava.
V cieli nás čakalo občerstvenie, pozostávajúce z výbornej pečenej klobásky a troch druhov čaju. Akcia sa vydarila, prečistili sme si hlavy aj pľúca, precvičili telo. Ďakujem usporiadateľom za perfektnú prípravu a organizáciu podujatia!
Foto: Ján Serbák a Marek Bali
