Pomaturitné stretnutie po 50 rokoch

Autor: Ján Serbák | 16.9.2015 o 7:53 | (upravené 19.9.2015 o 21:31) Karma článku: 9,02 | Prečítané:  1442x

Na toto jubilejné stretnutie som sa tešil už dlho. Po rokoch opäť uvidím svojich priateľov, s ktorými som strávil pred polstoročím 4 najkrajšie roky života na chemickej priemyslovke, ale najmä na internáte v podtatranskom Svite.

Na Strednú priemyselnú školu chemickú do Svitu som sa prihlásil v roku 1961 napriek tomu, že rovnaká novootvorená škola bola aj v neďalekom Strážskom (neskôr sa presťahovala do Humenného). Chcel som sa dostať na elitnú strednú školu a SPŠch vo Svite v tom čase takouto školou medzi chemickými priemyslovkami bola. Mali sme skvelých profesorov, ktorí nás veľa naučili. V každom ročníku boli iba dve triedy a tak sme sa vmestili do jednej budovy aj s internátom. V jedinej dvojposchodovej budove bolo na 1. poschodí osem tried, na 2. poschodí chlapčenský aj dievčenský internát, oddelené ľahkou priečkou s dverami. Na prízemí boli laboratória, kuchyňa, jedáleň a riaditeľský byt. Do školy sme chodili z internátu v prezuvkách s jednou knihou a zošitom pod pazuchou, školské tašky sme nepotrebovali. V prezuvkách sme chodili aj na špičkový basketbal. Čerstvý majster Československa v basketbale Iskra Svit hral Európsky pohár majstrov (s Honvédom Budapešť a CSKA Moskva) v našej telocvični, pripojenej k budove školy.

Žili sme v Baťovom meste s nádherným výhľadom na Vysoké Tatry. Ako sme sa dozvedeli od absolventov Baťovej školy, vtedajší Svit s typickými tehlovými domčekami Baťa vybudoval ako sídlisko pre zamestnancov, mesto chcel vybudovať severne od železničnej trate na Batizovských lúkach. Tam je ukrytá záhada, prečo nadčasová kupolovitá budova železničnej stanice, ktorej hrubú stavbu postavil ešte Baťa, stojí osamotene severne od železničnej trate. Tatry sme si zamilovali a cez víkendy sme ich často navštevovali. Tam sa zrodil aj môj záujem o turistiku, ktorá je mojim najväčším koníčkom. Spomínam si, ako sme v zime vystupovali po metrovom snehu popod lanovku na Skalnaté pleso pozrieť si Tatranský pohár v zjazdovom lyžovaní. 

Najkrajšie zážitky mám zo života na internáte. Škola sa postupne rozširovala, prijímalo sa viac prvákov. Na začiatku tretieho ročníka nás dočasne ubytovali v Štrbe v "Hostinci u Ečera", hneď pri železničnej zastávke. Ubytovali nás tam štyridsiatich vo veľkej miestnosti priamo nad výčapom, jediný vchod bol po schodoch cez krčmu. Peňazí sme nazvyš nemali, tak sme 2 týždne cestovali vlakom načierno. Všetci štyridsiati v jednom vozni a v chodbičkách na oboch koncoch vozňa naša hliadka. Keď sa blížil sprievodca, všetci sme sa presunuli do vedľajšieho vozňa. Až raz prišli sprievodcovia z oboch strán, presunúť sa nebolo kam. Keďže to boli osobákom iba dve zastávky, nestihli nás skontrolovať, doplatil na to iba kamarát Sťopa (zobrali mu preukážku, ktorou sa legitimoval). Dúfam, že tento náš priestupok je už po 52 rokoch premlčaný.

V škole aj v internáte sme toho prežili veľa. Rokmi sa na zlé zabúda, zostávajú len príjemné spomienky. Tie si každých 5 rokov osviežime na pravidelných pomaturitných stretnutiach. Obe triedy sme tvorili v podstate jeden kolektív, v zmiešaných skupinách sme mali laboratórne cvičenia, exkurzie, no najmä internát. Preto máme stretávky od začiatku spoločné, ako jedna trieda. Maturovalo nás 58, po päťdesiatich rokoch sa nás zišla presná polovica - 29. Dvanásti z nás sa jubilea nedožili, na niekoľkých spolužiakov nemáme vôbec kontakt, stratili sa niekde vo svete. Potešili nás svetobežníci, žijúci v zahraničí, že sa unúvali a prišli na naše jubilejné stretnutie. Prišla Milka z amerického Seattle, Gabi z Madridu aj Vlado, žijúci od roku 1968 v Nemecku. Objavila sa aj spolužiačka Marta prvýkrát po 50 rokoch.

Naším najcennejším pokladom je triedny profesor Eugen Kristiník. Bol našim triednym celé štyri roky, my sme zase boli jeho prvou triedou. Sme preto jeho srdcovkou, pozná nás aj po 50 rokoch všetkých po mene a nechýbal na žiadnom našom stretnutí. 

Program jubilejného stretnutia bol štandardný. Po obhliadke školy sme zasadli do lavíc a každý z nás zreferoval, čo nového sa udialo v jeho živote za posledných 5 rokov. Niektoré príhovory boli veľmi emotívne, viacerí z nás prišli nielen o životných partnerov, ale aj o potomkov. Život je už taký, nikto nevie, dokedy bude na tomto svete.  

Zo školy sme sa presunuli do zariadenia, kde sme mali nachystané pohostenie aj ubytovanie. 

Postrehol som, že starneme. Oproti poslednej stretávke sme toho menej vypili, aj keď nás bolo viac, ako pred piatimi rokmi. Prvýkrát sa na posedení netancovalo, prvýkrát sme nevydržali do rána, skončili sme posedenie okolo tretej. Aspoň sme využili zaplatené lôžka, predtým väčšina lôžok zostala nerozostlaná. Napriek tomu bolo jubilejné pomaturitné stretnutie skvelou akciou. Dosýta sme si zaspomínali na staré dobré časy, keď sme boli mladí a zdraví. Už teraz sa teším na ďalšie stretnutie, ktoré sme si naplánovali už o rok, keď bude väčšina z nás oslavovať sedemdesiatku!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?