Výlet do Červeného Kláštora

Autor: Ján Serbák | 2.7.2014 o 11:45 | (upravené 2.7.2014 o 13:05) Karma článku: 7,70 | Prečítané:  1544x

Do Červeného Kláštora a okolia som sa chystal na rodinný výlet po tridsiatich rokoch už minulý rok. Niečo nám do toho prišlo, tak sme výlet odložili na tohtoročný jún. Ťahali nás tam spomienky, veď Chemku Strážske, v ktorom sme s manželkou štvrťstoročie pracovali, patril celý areál súčasných kúpeľov Smerdžonka v Červenom Kláštore. Do podnikového rekreačného strediska sme chodili takmer každoročne s manželkou, jednotlivo, aj s deťmi. Naši traja chlapci sa tam učili lyžovať, boli v pionierskom tábore. Ja s manželkou sme tam prišli pred 45 rokmi na svadobnú cestu na bicykloch, kúpených z finančných svadobných darov.

Zarezervovali sme si 2 nocľahy pre 4 osoby v penzióne Jolla v centre Červeného Kláštora. Išli sme s najstarším synom a manželkami synovým autom. Prešli sme Prešovom, Sabinovom a už za Lipanmi sme obdivovali nádhernú prírodu. Pristavili sme sa pri výhľade na „spiaceho princa“ medzi Kamenicou a Pustým poľom.

Zastavili sme sa v Starej Ľubovni na hrade, aj v skanzene, o ktorých som písal v predchádzajúcich článkoch.

Pred vstupom do obce Červený Kláštor sme sa samozrejme najprv zastavili v našom bývalom rekreačnom stredisku, terajších kúpeľoch Smerdžonka. Za tých 30 rokov, čo sme tam boli naposledy, sa to tam poriadne zmenilo. Areál odkúpil od Chemka súkromný podnikateľ, ktorý budovy jedálne a starých kúpeľov s malým bazénikom zrekonštruoval aj s peknou parkovou úpravou.

Podnikové chatky, v ktorých bolo lacné ubytovanie a v lete poniersky tábor, zostali udržiavané. Lyžiarsky vlek a podniková ubytovňa (volali sme ju hotel) schátrali. Smutný bol náš pohľad na budovu, v ktorej sme strávili medový týždeň svadobnej cesty.

V podvečer sme sa ubytovali v penzióne Jolla, 100 metrov od lavičky do Poľska, už za zhoršeného počasia. Ubytovanie za 15 eur na osobu a noc s raňajkami bolo síce v novostavbe, pekné a čisté, ale stiesnené. Som síce skromný turista, zvyknutý sa vyspať za 7 – 10 eur, ale také malé izbičky som ešte nevidel. Posteľ pre dvoch na jeden a pol šírky s jedným obyčajným paplónom a jedným nočným stolíkom ma zaskočila. Asi nás chceli inšpirovať k repete svadobnej noci po 45 rokoch. Jedna maličká taburetka, v kúte pod televízorom malá skrinka a na stene 3 vešiačiky, to bolo celé zariadenie izby. Ešte stiesnenejšia bola kúpeľňa, široká cca 80 cm. Minisprchový kút, v ktorom by sa 120 - kilový chlap zasekol. Miniumývadielko, z ktorého sa do varnej kanvice (jediného vybavenia v kuchynke na spoločnej chodbe) nedala nachytať voda, poháre k dispozícii neboli. WC pod šikmou (strešnou) stenou je umiestnené tak, že aj muži sa musia posadiť, ak sú vyšší ako 160 cm. K dispozícii je uterák, ktorý nie je kam zavesiť. Po osprchovaní som ho prevesil cez tyč, držiacu záves na sprche. Teleskopická tyč so závesom aj mokrým uterákom v zápätí spadla na zem.

Personálu penziónu nemôžem vyčítať nič, službukonajúca pani nám vychádzala v ústrety. Raňajky mávajú o 9. hodine, čo je pre mňa zvyknutého vstávať ráno pred piatou veľmi neskoro. Ráno som sa chystal na túru v poľských Pieninách, tak mi namiesto raňajok zabalili turistický balíček a kávu mi nachystali do šálky, nech si ju môžem ráno zaliať.  Takmer celú noc pršalo, čo neveštilo dobré podmienky pre prechod Sokoliou prťou z Troch korún na Sokolicu, ktorý som chcel absolvovať. Ráno nepršalo, tak som o šiestej vyrazil. Prešiel som cez lavičku do poľských Sromowiec Nižných a tam po žltej turistickej značke na dolný koniec dediny. Pri informačnom pavilóne Pienińskego Parku Narodowego som zistil, že žltý chodník na Tri koruny je do odvolania uzavretý pre opravu. Oslovil som pracovníka informačného pavilónu, postávajúceho pred budovou. Povedal mi, že môžem ísť ďalej, že na chodníku sa ešte nepracuje.

Minul som chatu Trzy Korony, rázcestník chodníkov a komerčný salaš s predajom suvenírov, kde práve prebiehalo ranné dojenie.

Od infopanelu na začiatku tiesňavy Wawóz Szopczański nasleduje polkilometrový úsek 40 m vysokých skál medzi Podskalnou horou a Tromi korunami. Práve chodník v tejto tiesňave, vymletý vodou, je v rekonštrukcii.

Za tiesňavou je chodník pekne upravený, v strmejšom teréne sú osadené schodíky so zábradlím.

V sedle Chvalabohu (Przelecz Szopka, alebo Przelecz Chwala Bogu) sa z každej svetovej strany zbiehajú chodníky, ktoré sú v sedle lemované po oboch stranách lavičkami.

Pri stúpaní zo sedla na Tri koruny modrým chodníkom začalo mrholiť, čo ma nepotešilo. Z výhľadu z lúky nad sedlom na Zamagurie a Tatry nebolo nič, pozrel som si aspoň turistický prístrešok zvnútra.

Za mrholenia som vystúpil k rázcestníku Trzy Korony, ktorý ešte neznamená dosiahnutý vrchol. Je tu oddychové priestranstvo s množstvom lavičiek a drevenou búdkou pre vyberača poplatku za vstup na vyhliadkovú plošinu Troch korún. Búdka bola prázdna, vyberač úraduje od deviatej, ja som prišiel o trištvrte na osem.

Tri koruny sú pomenované podľa pohľadu z Červeného Kláštora, v skutočnosti je tých pieninských korún päť. Najvyššia je Okraglica (982 m n.m.), ďalšie štyri koruny sú Pańska Skala, Plaska skala, Ganek a Nad Ogródky. Na vyhliadkovú plošinu na Okraglici sa ide od vyberačovej búdky po jednosmernom úzkom železnom koridore s mnohými schodmi v dĺžke vyše sto metrov. Za priaznivého letného počasia napoludnie sa tu čaká pekne dlho. Medzičasom prestalo mrholiť, tak som išiel hneď na vyhliadkovú plošinu. Zotrval som tam štvrťhodinu, silne fúkalo, mračná podomnou plávali, pokúšal som sa pomedzi mraky niečo odfotiť.

Vrátil som sa cez železné monštrum podľa značiek po ľavej strane k vyberačovej búdke. V búdke som sa naraňajkoval a ešte raz som cez železný koridor vyliezol na vyhliadkovú plošinu s kapacitou cca 15 osôb. Tentoraz bola plošina v mračnách, nevidel som nič a navyše začalo pršať. O osude mojej túry cez Sokoliu prť na Sokolicu bolo rozhodnuté. Navliekol som si pláštenku a zostúpil po vlastných stopách. V polovičke zostupu dážď ustál a vtedy som stretol prvú živú bytosť na chodníku – vyberača poplatkov. Pri zostupe vymletou roklinou som obchádzal báger, ktorý už upravoval zničený chodník. K prvým domom v obci Sromowce Nižne som zostúpil za  hodinu.

Popoludní sme absolvovali návštevu múzea Červený kláštor. Keďže sa v podvečer vyčasilo, nahovoril som ostatných členov našej minivýpravy na výlet do cieľa mojej plánovanej túry. Po zostupe zo Sokolice k Dunajcu som sa mal prepraviť na jeho pravý breh s poľským prievozníkom, pozrieť si blízke poľské kúpele Szczawnicu, poľské aj naše prístaviska pltí a cez kilometrový prielom potoka Lesnica prísť na parkovisko v Lesnici. Vydali sme sa autom na 15-kilometrový presun po ceste z Červeného Kláštora cez Veľký Lipník do Lesnice. Z Veľkého Lipníka sme vyšplhali 12 %-ným stúpaním do Lesnického sedla. Tu ma uchvátil nádherný výhľad na obe strany sedla.

Po strmom 12 %-nom zostupe sme prešli celou obcou Lesnica až na záchytné parkovisko na začiatku  prielomu Lesníckeho potoka. Prekvapilo nás množstvo autobusov, mikrobusov, áut, ľudí a drevených sôch. Zhromažďujú sa tam všetcí turisti, ktorí priplávali plťou a chcú sa dostať späť do Červeného Kláštora. Majú 4 možnosti: autobusom za 2,50 eur, mikrobusom za 4 eura, bicyklom po 9-kilometrovom chodníku popri Dunajci za 4 eura, alebo peši zadarmo. Ešte zostáva piata možnosť, ktorú chcem absolvovať ja, ak sa do Červeného Kláštora ešte niekedy dostanem. Priplávať plťou, preplávať s poľským prievozníkom za 0,50 eur na ľavý breh Dunajca a vrátiť sa cez Sokolicu, Sokolou prťou na Tri koruny a cez lavičku zo Sromowiec Nižnych do Červeného Kláštora.

Prešli sme kilometrovým prielomom k ústiu Lesníckeho potoka do Dunajca.

Ešte párstometrov dolu pravým brehom Dunajca a je tu slovenské prístavisko pltí s reštauráciou. Hneď za prístaviskom je štátna hranica, za ňou poľský prievozník turistov na chodník pod Sokolicu, poľský prístav pltí a kúpele Szczawnica.

Predtým, než sme sa rozhodli ísť autom do Lesnice, sme sa chceli splaviť plťou, preto sme sa popoludní spýtali v našom penzióne na možnosť splavu so zľavou, ktorú ponúkali pre svojich hostí na internete. Pani zavolala šéfovi, ktorý okrem ubytovacích zariadení vlastní aj plte. Dostala informáciu, že pre zlé počasie a nezáujem turistov šéf poslal pltníkov domov, lístky na splav si môžme kúpiť na 10. hodinu nasledujúceho dňa. Bol to deň nášho odchodu, na počasie sa spoliehať nedá, takže sme zvolili návštevu Lesnice autom. Veľké bolo moje prekvapenie, keď som sa od čašníčky v prístavisku pltí v Lesnici dozvedel, že od 11. hodiny priplávalo cca 20 slovenských pltí. Ďalej som sa dozvedel, že splavovanie pltí prevádzkujú tri slovenské firmy a najviac pltí sa plaví z firmy Majere. Zrejme majú dievčatá v penzióne Jolla zákaz od svojho šéfa informovať klientov o možnosti plaviť sa s konkurenciou. Skrátka, podnikanie na slovenský spôsob!

Po návrate do Červeného Kláštora sme v podvečer videli splav na raftoch.

Napokon ešte zopár záberov z mojej rannej prechádzky prielomom Dunajca, to najužšie miesto je Jánošíkov skok.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?